V aplikačnej praxi Najvyššieho súdu SR sa v súdnom oddelení 4C objavujú predsudky a diskriminácia
Vážení sudcovia, rozhodujúci vo veciach maloletých detí.
Stáva sa, že sa v súdnych rozhodnutiach, týkajúcich sa starostlivosti o deti vyskytujú názory na striedavú starostlivosť.
Obraciame sa na vás s prosbou o prečítanie nášho postojového stanoviska a o zváženie názorov odborníkov z celého sveta.
Vaše vyjadrenia týkajúce sa striedavej starostlivosti nedefinujú presne, čo si pod týmto pojmom predstavujete.
1. Ako to reálne vyzerá
Z pohľadu bežného občana, bežnej rodiny, v ktorej sa rodičia starajú o svoje deti ak spolu žijú, alebo aj po rozpade vzťahu rodičov, je potrebné napísať fakty. Striedanie sa v starostlivosti o deti považuje bežná rodina za úplne normálnu vec. Deti sú spolu s rodičmi,
alebo sú deti s jedným z rodičov, deti bežne cestujú, cestujú aj často na víkendy, za starými rodičmi, počas povinností sú deti často v starostlivosti príbuzných. Berme do úvahy to, koľko rodičov pracuje na zmeny, chodí na služobné cesty. Tieto rodiny nebudú čítať tento článok, pretože nepotrebujú naše/vaše rady, vedia sa o deti postarať spoločne/striedavo a najmä zdravo. Bežné je aj to, že po rozpade vzťahu rodičov sa celá rodina ďalej strieda a deti majú dva domovy, ide o rodiny, ktoré prejdú z ucelenej rodičovskej starostlivosti do zdravo
rozdelenej starostlivosti. Niektoré rodiny musia ísť na súd, lebo mali sobáš a potrebujú rozvod, mnohé z rodín nikdy neprídu na súd, lebo vedia, že pre ich deti je potrebný pokoj, harmonické prostredie, spolupráca celej rodiny a čo najmenej konfliktov.
Niektoré rodiny potrebujú pomoc pri „tvorení pravidiel“, niektorým treba tieto pravidlá podsunúť viac. Stále sú to však rodiny, v ktorých sa deti nedávajú do stredu konfliktu a nikto z rodiny nemá snahu a potrebu zlákať deti na svoju stranu, vytvoriť koalíciu proti druhému
rodičovi a jeho rodine a vláčiť dieťa po znaleckých posudkoch, súdoch a úradoch, aby tam tie deti hovorili „svoje názory“.
Tí rodičia, ktorí túto snahu a potrebu majú, zažili niečo, čo ovplyvňuje ich vnímanie, ich zrelosť, zažili to pravdepodobne vo svojom rannom detstve. Je známe, že rodičovstvo zvyčajne opakujeme po svojich rodičoch, a to až do doby, kým si neuvedomíme škody,
alebo nezdravé postoje a nástroje, aké naši rodičia voči nám mali.
Vaše rozhodnutie obsahuje aj časť, týkajúcu sa tzv. „syndrómu zavrhnutého rodiča“. Vieme, že tento pojem je v celom svete používaný ako nástroj na boj, vznikajú kvôli tomu mnohé konflikty. Z tohto dôvodu nebudeme písať o syndróme, naopak, ukážeme Vám, ako sa so striedavou starostlivosťou vysporadúvajú odborníci, ktorí rozumejú prevencii, ktorí chcú zachovať oboch rodičov v živote detí aj po rozpade vzťahu a ktorí chápu aj dôvody, pre ktoré niektorí rodičia nevedia sami zabezpečiť zdravé detstvo pre svoje deti. Takým rodičom treba
pomôcť. Je však potrebné, aby každý, kto s takouto rodinou pracuje, vedel vidieť o čo ktorému rodičovi ide. Každého z nás ovplyvňuje minulosť a tak považujeme za dôležité, aby sudcovia, ktorí rozhodujú o rodinách a o rozdelení starostlivosti o deti, mali čo najviac
odborných informácií a aby ich čo najmenej ovplyvňovala ich vlastná prežitá skúsenosť, najmä tá nespracovaná časť.
Veríme, že si článok prečítajú aj sudcovia Ústavného súdu Slovenskej republiky a že si vezmú vzor od Ústavného súdu Českej republiky, ktorý už od roku 2016 postupne a neochvejne podporuje práve spoločnú rodičovskú zodpovednosť a starostlivosť. V prípade, že sa rodičia nevedia na nej dohodnúť a v prípade, že aspoň jeden z rodičov má záujem o striedavú starostlivosť, majú súdy úlohu ako prvé hľadať riešenie touto formou rozdelenia rodičovských práv a povinností. Viac napíšeme nižšie v článku.
2. Duševné zdravie a pohodu detí výrazne ovplyvňuje kvalita vzťahov s dôležitými dospelými
Myslíme si, že téma duševného zdravia detí a mladých ľudí otriasa denne našou krajinou, pričom na súdoch rozhodujú sudcovia, ktorí podľa nášho názoru dostávajú neúplné a nedostatočné informácie. Vzdelávanie, ktoré dlhé roky poskytuje Justičná akadémia je zrejme
málo efektívne, ak niektorí sudcovia nedokážu pochopiť, že názor dieťaťa tvoria rodičia a ak má dieťa názory, ktoré mu neprospievajú, tak práve výchovou, usmernením a vedením dieťaťa má rodič smerovať k zmene jeho názoru, postoja a správania.
Myslíme si, že každý rodinný sudca by mal dostať kvalitné vzdelávanie priamo od odborníkov, ktorí sa venujú témam dôležitým pre vývin detí a ich rodín.
Na Slovensku máme odborníkov, ktorí sa venujú témam ako vzťahová väzba, poruchy vzťahovej väzby, trauma z detstva u dospelých, posttraumatická stresová porucha, komplexná/vzťahová trauma, poruchy myslenia, poruchy osobnosti, ranný vývin mozgu detí,
intersubjektivita, kritické myslenie, poruchy správania, dysregulácia emócií, poruchy vnímania reality, indukované/fiktívne poruchy zdravia, indukované bludy o prenasledovaní a grandiozite. Toto všetko, alebo niektoré z toho sa môže vyskytovať v prípadoch, kde dieťa údajne nechce mať vzťah so svojim rodičom, alebo kde je dieťa „zapletené“ do prenášania transgeneračnej traumy rodiny svojho rodiča. Objavenie zrkadlových neurónov a závery z výskumov potvrdzujú, ako veľmi sme náchylní na „nákazu“ emóciami a ako rýchlo sa
prostredníctvom napodobňovania učíme nové veci. Neuroplasticita je schopnosť mozgu sa meniť a prispôsobovať sa novým podmienkam. Môže byť aj v prospech, užitočná a môže byť dôvodom na vznik duševných porúch. Existujú maladaptívne procesy, ktoré sú pre mozog škodlivé.
Kým rodinní sudcovia nebudú mať dostatok kvalitných odborných informácií z týchto oblastí zdravia, nebudú môcť porozumieť tomu, čo sa v rodinnom systéme deje a prečo sa to deje, nebudú môcť dostatočne využiť svoju autoritu a moc na zásah do dávnou traumou
zraneného rodinného systému.
Mnohí odborníci na duševné zdravie nechcú pracovať s rodinami, v ktorých je dieťa zneužívané ako nástroj na pomstu voči druhému rodičovi. Nechcú preto, lebo systém rodiny, ktorý dieťa zneužíva nechce dovoliť zmenu. Systém rodiny chce, aby dieťa vykazovalo
príznaky odmietania druhého rodiča. A psychológ, alebo lekár, či akýkoľvek človek, ktorý zmenu chce a navrhuje riešenie, musí byť odstránený z príbehu. Robí sa to ohováraním, hyperbolizáciou a trianguláciou. Cieľom rodiny, ktorá zneužíva dieťa je, aby rodinné súdy
uverili, že druhý rodič je zlý, nebezpečný a dieťa ho odmieta oprávnene.
Práve striedavá starostlivosť dokáže byť významným preventívnym opatrením k tomu, aby dieťa nestratilo jedného z rodičov.
3. Príklad názoru slovenských rodinných sudcov na striedavú starostlivosť [1]
„27. Dovolací súd nad rámec uvádza, že inštitút striedavej výchovy nemôže existovať tam, kde partneri spolu nekomunikujú, sú v konflikte, nepekne sa k sebe správajú. Striedavá výchova môže byť rešpektovaná iba tam, kde sa rodičia vedia dohodnúť. Dieťa nesmie byť
rukojemníkom, ani zbraňou nezrelých rodičov. Ak sa rodičia nevedia rozumne dohodnúť, procesy sa naťahujú na roky, trpia deti, rodičia nemajú čas ich vychovávať, lebo tvoria dôkazy pre proces, čo je pre nich často likvidačné ekonomicky i sociálne. Prax vykazuje, že
na želania detí sa prihliada veľmi málo. Dieťa sa stáva rukojemníkom, prostriedkom, nástrojom na vybavovanie si nedoriešených rodičovských sporov. Dôsledky na vývin dieťaťa, na jeho zdravotný stav sú veľmi vážne a mnohokrát nezvrátiteľné. Názory a stanoviská
dieťaťa sú dôležitým faktorom pri posudzovaní najlepšieho záujmu dieťaťa (nielen v kontexte poručenských sporov). Podľa výsledkov zahraničných výskumov, deti zvyčajne vyjadrujú túžbu, aby ich názory a myšlienky odborníci počuli. Hoci sa v aplikačnej praxi súdov niekedy objavuje zdráhanie vypočuť názor detí s odôvodnením, že pre deti je účasť na súdnych konaniach stresujúca, ukazuje sa, že deti stoja o využitie práva vyjadriť svoj názor. Možnosť vyjadriť svoje názory v poručenských sporoch znižuje vplyv iných stresorov na tieto deti a má
na deti pozitívny vplyv aj vtedy, keď ich želania nie sú splnené. V aplikačnej praxi súdov ako aj orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa pri úvahách o tom, či sú vyjadrené názory detí hodnoverné, neraz objavujú predsudky, nezriedka sýtené
argumentáciou, ktorá je vlastná kontroverznej teórii o tzv. syndróme zavrhnutého rodiča. V mnohých prípadoch, najmä ak dieťa odmieta jedného z rodičov, sa neopodstatnene predpokladá, že je k takémuto postoju manipulované rezidenčným rodičom. Takýto
predpoklad opomína skutočnosť, že deti môžu byť nielen vťahované do konfliktov rodičov, ale môžu do konfliktu aj aktívne vstupovať vlastným autentickým postojom, na vytvorení ktorého sa môže podieľať množstvo faktorov. Právny rámec, ktorý vymedzuje najlepší záujem detí je v zásade dobrý, zlyháva však realizácia v praxi, jeho prenos do reality detí a rodičov v kríze.
NS 4CdoR/13/2023 zo dňa 24.10.2023 [2]
4. Naše želanie - oboznámte sa s názormi na výchovu a starostlivosť oboma rodičmi
K tomu, čo sme napísali ako náš názor, pridávame názory autorít zo sveta, aby ste mohli aj Vy upraviť svoj názor a aby ste začali podporovať výchovu a starostlivosť o deti oboma rodičmi ako prioritu. Duševné zdravie detí je závislé na tom, akú kvalitu vzťahu dieťa má so
svojimi rodičmi a ďalšou širokou rodinou. Dieťa sa rodí pripravené na rozvíjanie vzťahov a ak mu súd zabráni rozvíjať v čo najvyššej miere podporujúce vzťahy, potom súd nekoná v najlepšom záujme dieťaťa, naopak, podieľa sa na vzniku možných porúch zdravia, porúch správania a podporuje tým vznik psychopatológie na Slovensku.
5. Ústavný súd Českej republiky roky podporuje „striedanie sa“, postupne tým mení praktiky súdov a v rozhodnutiach logicky argumentuje i vysvetľuje
„Faktory svědčící pro (ne)svěření dítěte do střídavé péče III.ÚS 1417/23“ [3]
ÚS ČR vydal 7.8.2023 ďalšie zo svojich rozhodnutí, v tomto prípade išiel naozja do hĺbky a pripravil tak pre rodiny a súdy nástroje na vyvedenie z konfliktu tým, že sa stanovia jasné pravidlá. Aj pri komunikácii medzi rodičmi, čo vysvetľuje bod 17.
14. Ústavní soud připomíná, že ve vztahu k přezkumu rozhodnutí obecných soudů týkajících se problematiky úpravy výchovných poměrů k nezletilým dětem je jeho úkolem především posoudit, zda obecné soudy neporušily základní práva stěžovatele, kupříkladu tím, že by excesivním způsobem nerespektovaly již samotná ustanovení podústavního práva, přičemž nerespektování obsahu a smyslu příslušných zákonných ustanovení znamená přesah do ústavní roviny i proto, že příslušnou podústavní úpravou je právě ústavní úprava realizována a konkretizována [srov. např. nález sp. zn. III. ÚS 1206/09 ze dne 23. 2. 2010 (N 32/56 SbNU363); či nález sp. zn. I. ÚS 266/10 ze dne 18. 8. 2010 (N 165/58 SbNU 421); veškerá judikatura Ústavního soudu je dostupná též na http://nalus.usoud.cz]. V rámci tohoto
přezkumu Ústavní soud také vždy posuzuje, zda řízení před soudy bylo konáno a přijatá opatření byla činěna v nejlepším zájmu dítěte (ve smyslu čl. 3 Úmluvy o právech dítěte), zda byly za účelem zjištění nejlepšího zájmu dítěte shromážděny veškeré potřebné důkazy, přičemž důkazní aktivita nedopadá na samotné účastníky, ale na soud, a zda byla veškerá rozhodnutí vydaná v průběhu řízení náležitě odůvodněna [srov. např. nález sp. zn. I. ÚS 2482/13 ze dne 26. 5. 2014 (N 105/73 SbNU 683)].
15. Ústavní soud ve své judikatuře za tímto účelem vymezil ústavněprávní kritéria pro svěřování dětí do péče, jejichž naplnění v rámci přezkumu rozhodnutí obecných soudů s ohledem na konkrétní okolnosti daného individuálního případu vždy zkoumá. Mezi kritéria,
která musí obecné soudy z hlediska nutnosti rozhodovat v nejlepším zájmu dítěte v řízení o úpravě výchovných poměrů vzít v potaz, patří zejména: (1) existence pokrevního pouta mezi dítětem a o jeho svěření do péče usilující osobou; (2) míra zachování identity dítěte a jeho rodinných vazeb v případě jeho svěření do péče té které osoby; (3) schopnost osoby usilující o svěření dítěte do péče zajistit jeho vývoj a fyzické, vzdělávací, emocionální, materiální a jiné potřeby; a (4) přání dítěte (srov. např. nález sp. zn. I. ÚS 2482/13, body 19 a 21, a tam cit.
judikaturu). V případě, že jeden z rodičů naplňuje tato kritéria výrazně lépe, je zpravidla v zájmu dítěte, aby bylo svěřeno do péče tohoto rodiče; naopak v případě, že oba rodiče naplňují tato kritéria zhruba stejnou měrou, je třeba vycházet z premisy, že zájmem dítěte je,
aby bylo především v péči obou rodičů [srov. např. citovaný nález sp. zn. III. ÚS 1206/09; nález sp. zn. I. ÚS 3216/13 ze dne 25. 9. 2014 (N 176/74 SbNU 529) či nález sp. zn. I. ÚS 1554/14 ze dne 30. 12. 2014 (N 236/75 SbNU 629)].
16. Z dosavadní judikatury Ústavního soudu současně vyplývá, že svěření dítěte do střídavé péče za situace, kdy oba rodiče naplňují výše uvedená kritéria zhruba stejnou měrou, není nutně vždy automatickým řešením, neboť obecné soudy jsou povinny vzít v potaz i další relevantní kritéria, pokud to specifické okolnosti projednávaného případu vyžadují, která s ohledem na povinnost respektovat a hájit nejlepší zájem nezletilého dítěte brání jeho svěření do střídavé péče a tedy vyvracejí onu presumpci ve prospěch střídavé péče. Jedná se
například o situace, v nichž by vzhledem ke specifickému zdravotnímu či psychickému stavu dítěte střídavá péče představovala pro dítě nepřiměřenou zátěž (např. pokud je dotčené dítě emočně labilní, je vysoce fixováno pouze na jednoho z rodičů, vyžaduje speciální a
intenzivnější péči a pozornost, trpí poruchou autistického spektra atp.). Stejně tak lze uvažovat ve výjimečných případech o nesvěření dítěte do střídavé péče, jestliže rodiče, jež jinak naplňují relevantní kritéria ve zhruba stejné míře, žijí ve velmi velké vzdálenosti od
sebe, a to zejména v případech, kdy by tato velká vzdálenost mohla zásadním způsobem narušit školní docházku dítěte či jeho rozvoj prostřednictvím mimoškolních aktivit nebo rozmělnit jeho vazby v daném sociálním prostředí [srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 1835/12 ze
dne 5. 9. 2012 (N 152/66 SbNU 289)].
17. Důvodem bránícím svěření nezletilého dítěte do střídavé péče může být dle judikatury Ústavního soudu i nevhodná či zcela absentující komunikace mezi rodiči, nicméně pouze ve výjimečných případech, neboť je nesporné, že špatná či přímo konfliktní komunikace mezi rodiči negativně ovlivňuje osobnostní rozvoj samotného dítěte i charakter a kvalitu jeho výchovného prostředí, obzvláště za situace, kdy rodiče mají tendenci řešit své neshody právě "bojem o dítě" či jeho prostřednictvím a rezignují tak na svou primární povinnost chránit jeho zájem být v péči obou rodičů a hledat nejvhodnější způsob, jak dítěti vytvořit harmonické a láskyplné prostředí, umožňující mu bez negativních vlivů tento zájem realizovat (srov. např. citovaný nález sp. zn. I. ÚS 1554/14).
18. Ústavní soud přezkoumal rozhodnutí okresního i krajského soudu prizmatem shora zmíněných obecných kritérií a dospěl k závěru, že ústavní stížnost je důvodná.
19. Podstatou ústavní stížnosti je nesouhlas stěžovatele s právními závěry okresního a krajského soudu v rámci řízení o úpravě výchovných poměrů k jeho nezletilé dceři, v nichž tyto soudy neshledaly předpoklady pro stanovení jím požadované střídavé péče. Okresní i
krajský soud sice svá rozhodnutí odůvodnily a uvedly argumenty, které zdánlivě svědčí proti svěření nezletilé do střídavé péče, Ústavní soud - jak bude vysvětleno dále - ovšem tyto argumenty nepovažuje za přesvědčivé a dostatečné k vyvrácení ústavněprávně preferovaného výchovného modelu v podobě střídavé péče.
20. K jednotlivým důvodům, na nichž obecné soudy založily svá rozhodnutí o svěření nezletilé do výlučné péče matky, uvádí zdejší soud následující.
21. Krajský soud v prvé řadě zdůraznil, že v nyní posuzovaném případě nebyl naplněn jeden z bodů testu vhodnosti střídavé péče, neboť, vzhledem k nízkému věku, nebylo možné zjistit stanovisko nezletilé. Krajský soud zdůraznil, že nemožnost zjistit stanovisko nezletilé oslabuje možnost rozhodnout o střídavé péči, přičemž konstatoval, že vyjádření dítěte by mohlo pomoci překonat protichůdná stanoviska obou rodičů (srov. rozsudek krajského soudu, bod 14).
22. Ústavní soud s tímto přístupem krajského soudu nesouhlasí, neboť - doveden do důsledku - by znamenal, že v případech týkajících se dětí, které nejsou s ohledem na svůj věk způsobilé adekvátně projevit přání stran úpravy svých výchovných poměrů, by byla střídavá péče fakticky vyloučena, což ovšem nedává rozumný smysl. Ústavní soud se totiž k věku dítěte jako možné překážce střídavé péče vyjadřoval již mnohokrát. Zdůraznil přitom, že vyloučit střídavou péči není možné jen s obecným odkazem na nižší věk dítěte, ledaže se např. jedná o dítě závislé na matce z důvodu kojení. Střídavá péče je tedy praktikovatelná i u mladších dětí, například ve věku tří let s vhodně upravenými intervaly střídání (srov. nález sp. zn. I. ÚS 3065/21 ze dne 3. 5. 2022, bod 31).
23. Obecné soudy dále zohlednily nízký věk dítěte rovněž v souvislosti s fixací na matku. Jak uvedl krajský soud (srov. rozsudek krajského soudu, bod 14), nezletilé "je pouze 3,5 roku a do doby nástupu do školky (cca před půl rokem) o ni fakticky převážně pečovala matka, na níž je nezletilá z tohoto důvodu, a i právě s ohledem na věk více fixována, matka je pro ni ústřední osobou." Obecné soudy současně zdůraznily požadavek stability výchovného prostředí spjatý s obecně vzato legitimním požadavkem, aby byl nezletilému dítěti poskytnut dostatečný čas pro adaptaci na změny, které nastaly v jeho životě (srov. rozsudek krajského soudu, bod 3, jenž rekapituluje rozsudek okresního soudu).
24. K tomuto argumentu ovšem Ústavní soud již dříve uvedl (srov. cit. nález sp. zn. I. ÚS 3065/21, bod 34), že přestože je stabilita výchovného prostředí dítěte důležitým faktorem, nemůže být sama o sobě argumentem pro vyloučení střídavé péče. V opačném případě by se
totiž fakticky konzervoval status quo daný prvním rozhodnutím ve věci, neboť odmítáním změny výchovného prostředí (a tedy prodloužením stavu po prvním rozhodnutí) se výchovné prostředí dále stabilizuje, resp. dítě si na ně stále více zvyká. Ve výsledku by pak ke změně nemuselo dojít nikdy [souhrnně k tomuto aspektu srov. např. nález sp. zn. I. ÚS 823/16 (N 233/83 SbNU 637) ze dne 6. 12. 2016, bod 43]. Uvedená teze má ještě naléhavější rozměr v případě, kdy soudy rozhodují - tak jako v nyní posuzovaném případě - v období kolem tří let
dítěte. Do té doby je totiž z důvodů biologických a v České republice i kvůli nastavení institucionální péče (nedostatek jeslí či podobných zařízení nabízejících péči o malé děti) obvykle dominantním pečujícím rodičem o dítě matka. Pokud by tedy soudy po uplynutí
rodičovské dovolené, potažmo nástupu dítěte do mateřské školky, nezvážily změnu dosavadního modelu péče, či by dokonce tuto změnu odmítly s pouhým odkazem na nutnost stability výchovného prostředí, fakticky by variantu střídavé péče neoprávněně vyloučily
(usnesení sp. zn. I. ÚS 247/16 ze dne 15. 3. 2016).
25. Ústavní soud současně nepřehlédl, že obecné soudy připustily, že nezletilá nastalou situaci, jakkoliv je náročná, "podle všech vnějších indicií zvládá dobře" (srov. rozsudek krajského soudu, bod 14). Tento výchozí stav pak soudy považovaly za základ uspořádání, které by dle jejich názoru alespoň prozatím nemělo být měněno, což je sice zcela jistě možné, pro zdejší soud je ovšem podstatné, že v napadených rozhodnutích není nad rámec prostého tvrzení (srov. tamtéž, bod 15) jakkoliv vysvětleno či odůvodněno, proč by dosavadní dobrá adaptace nezletilé na proběhnuvší změny naopak nemohla být předpokladem pro úspěšné zvládnutí režimu střídavé péče.
26. Obecné soudy dále zohlednily rovněž pracovní vytížení stěžovatele (srov. rozsudek okresního soudu, bod 31), který "nemá časový prostor pro péči o nezletilé tříleté dítě v takové míře, jako matka, která nezletilé může věnovat veškerou svou pozornost".
27. Ústavní soud s tímto hodnocením souhlasí jen potud, že pracovní vytížení rodiče skutečně může být zvažováno jako faktor při rozhodování o péči [srov. např. nález sp. zn. I. ÚS 2482/13 (N 105/73 SbNU 683) ze dne 26. 5. 2014, bod 30]. Ústavní soud ovšem ve své
judikatuře zdůrazňuje (srov. cit. nález sp. zn. I. ÚS 3065/21, body 52-53), že navštěvuje-li již nezletilý předškolní či školní zařízení, pracovní vytíženost může tvořit překážku střídavé péče toliko v mimořádných případech, které brání rodiči postarat se o dítě v delších časových
úsecích (typicky voják na zahraniční misi, řidič kamiónu s dlouhodobými cestami do zahraničí atd.). Opak by totiž znamenal v podstatě diskriminaci na základě zaměstnání. Osoby v náročných profesích by tak byly a priori znevýhodněny oproti "běžným" zaměstnáním. Rodič by byl vedle toho postaven před tíživé dilema - buď si pracovní pozici ponechat a střídavé péče se vzdát, nebo své náročné zaměstnání změnit na takové, které by soudu připadalo jako méně zatěžující. To by ale v praxi mohlo současně vést ke snížení platu (při podnikání zisku) a následně tedy i požadavku na snížení výživného, což by mohlo iniciovat další konflikt s druhým rodičem ohledně potenciality výdělku (srov. § 913 odst. 2 věta první občanského zákoníku). V kontextu nyní posuzovaného případu je dále podstatný rovněž navazující závěr
Ústavního soudu, dle kterého argumentem proti nařízení střídavé péče není ani okolnost, že se na péči o dítě podílejí rodiče blízké osoby.
28. Ústavní soud zohlednil, že v nyní posuzované věci nebylo prokázáno, že by stěžovatel nebyl schopen v důsledku svého pracovního vytížení zajistit péči o nezletilou. Stěžovatelem udávaný popis jeho pracovního režimu (srov. spis, č. l. 41; rozsudek okresního soudu, bod 13) nenaznačuje, že by se jednalo o mimořádný režim ve shora naznačeném smyslu, který by mu bránil postarat se o nezletilou dceru v delších časových úsecích. Stěžovatel nadto v průběhu celého řízení prohlašoval, že je schopen přizpůsobit si svou pracovní dobu tak, aby v týdnu, kdy by se měl starat o dceru, byl více doma než v práci (srov. např. spis, č. l. 46). S ohledem na shora uvedené judikatorní závěry navíc není překážkou střídavé péče ani okolnost, že by se do péče o nezletilou zapojila i stěžovatelova dcera či současná partnerka. Z hlediska
udržování rodinných vazeb je tento model dokonce žádoucí.
29. Ústavní soud dále nesouhlasí ani s "metodologií" stěžovaných rozhodnutí, z nichž vyplývá, že svěření do matčiny péče je kompenzováno stanovením širokého styku stěžovatele s nezletilou, tj. v rámci 14-ti denního cyklu v poměru 8:6 ve prospěch matky (srov. rozsudek krajského soudu, body 16-17). Ústavní soud již dříve posuzoval rozdíl mezi střídavou péčí a výlučnou péči s širokým stykem, přičemž zdůraznil, že jsou-li naplněna shora diskutovaná kritéria (srov. výše body 15-16 tohoto nálezu), je střídavá péče zpravidla preferovaným modelem. Ústavní soud k této otázce následně poznamenal následující (srov. cit. nález sp. zn. I. ÚS 3065/21, bod 60): "I pokud odhlédneme od toho, že formálně mezi modely péče rozlišuje zákon (který mimochodem pojem široký styk neobsahuje a není v něm tedy vymezen ani rozdíl mezi standardním stykem a širokým stykem), rovněž fakticky má střídavá péče své přednosti - i při stanoveném nestejném rozsahu péče zajišťuje rovnocenné postavení obou rodičů, ve kterém se žádný z nich nemůže opírat o větší "oprávnění" na dítě a tento argument využívat při sporech s druhým rodičem." Řečeno jinak, nebyl-li v nyní posuzovaném případě identifikován relevantní argument vylučující střídavou péči - přičemž okolnosti, které uvádějí obecné soudy, zdejší soud za relevantní ze shora vyložených důvodů nepovažuje - bylo namístě rozhodnout o střídavé péči. Tento nedostatek přitom nemůže být překonán ani tím, že se stěžovateli dostalo široké úpravy styku s nezletilou.
30. Ústavní soud dále nepovažuje za přesvědčivý ani odkaz okresního soudu na zprávy dětské lékařky a mateřské školy zdůrazňující větší citlivost nezletilé (srov. rozsudek okresního soudu, body 21-22 a 31). Co se týká zprávy dětské lékařky, nevyplývá z ní, že by nezletilá trpěla takovými zdravotními problémy, které by vylučovaly režim střídavé péče. Ústavní soud navíc nepřehlédl, že tato zpráva byla pořízena v době, kdy nezletilá nastoupila do mateřské školky (srov. spis, č. l. 68; rozsudek okresního soudu, body 6 a 21), což mohlo do jisté míry vysvětlovat avizovanou přecitlivělost dítěte (jak se navíc podává ze zprávy mateřské školky, nezletilá byla v počátku plačtivá, nicméně s postupnou adaptací tyto projevy ustaly). Ze zprávy mateřské školky, popisující - jak již bylo uvedeno - zlepšující se adaptaci nezletilé na
pobyt ve školce, se nepodává žádné doporučení stran péče. Naopak, je v ní zdůrazněno, že péče ze strany obou rodičů se jeví jako bezproblémová. Ústavní soud je tudíž toho názoru, že ani jedna z uvedených zpráv neopodstatňuje závěr, že by nezletilá měla být svěřena do výlučné péče matky. Ostatně, na tyto zprávy ve svém rozsudku neodkazuje (ve smyslu odůvodnění výlučné péče matky) ani krajský soud.
31. Ústavní soud závěrem zohledňuje rovněž další faktory, které svědčí ve prospěch rozhodnutí o střídavé péči. Ačkoliv kolizní opatrovník v průběhu řízení upozornil na problematickou komunikaci mezi rodiči (srov. rozsudek okresního soudu, bod 28), podle
konstantní judikatury Ústavního soudu absence či horší úroveň komunikace mezi matkou a otcem nemůže vést sama o sobě k vyloučení střídavé péče, protože by se jednalo o ústupek vzájemné rivalitě rodičů a otevíral by se prostor ke zneužití postavení rodiče, který měl dosud dítě v péči (srov. cit. nález sp. zn. I. ÚS 3065/21, bod 37). Ústavní soud současně z obsahu napadených rozhodnutí či vyžádaného spisu nezjistil, že by úroveň komunikace byla natolik konfliktní či extrémní, že by apriorně (a zcela mimořádně) vylučovala střídavou péči.
Překážkou pro střídavou péči není ani vzdálenost mezi aktuálními bydlišti obou rodičů, která činí - jak Ústavní soud ověřil - zhruba osm kilometrů (k tomuto aspektu srov. nález sp. zn. III. ÚS 149/20 ze dne 31. 3. 2020, bod 27). Relevantní je rovněž fakt, že by nezletilá nadále navštěvovala stejné předškolní zařízení. Obecné soudy současně potvrdily, že stěžovatel je výchovně způsobilý, a to po stránce emocionální i materiální (srov. rozsudek okresního soudu, bod 21). Tento závěr ostatně vyplývá rovněž z již zmiňované zprávy mateřské školy uvádějící, že péče obou rodičů se jeví jako bezproblémová (srov. rozsudek okresního soudu, bod 22).
32. Ústavní soud proto ze shora vyložených důvodů dospěl k závěru, že v daném případě nebylo na místě svěřit nezletilou do výlučné péče matky, neboť zde nebyla prokázána existence relevantního důvodu, který by vylučoval uplatnění ústavněprávně preferovaného
výchovného modelu v podobě střídavé péče.
VI. Závěr
33. Ústavní soud uzavírá, že okresní i krajský soud svými rozhodnutími porušily základní práva stěžovatele na rodinný život a na péči o děti zaručená čl. 10 odst. 2 a čl. 32 odst. 4 Listiny základních práv a svobod.
34. Z důvodů procesní ekonomie, jakožto i s ohledem na zásadu minimalizace zásahů do rozhodovací činnosti obecných soudů a zásadu rychlosti řízení před obecnými soudy, však Ústavní soud podle ustanovení § 82 odst. 3 písm. a) zákona o Ústavním soudu zrušil pouze
rozsudek krajského soudu, který bude mít příležitost při opakovaném rozhodování věci napravit předchozí pochybení své i pochybení okresního soudu. Ve zbytku, tj. ve vztahu k rozsudku okresního soudu, proto Ústavní soud ústavní stížnost odmítl podle ustanovení § 43 odst. 2 písm. a) zákona o Ústavním soudu jako návrh zjevně neopodstatněný.
35. Úkolem krajského soudu tak bude posoudit daný případ znovu, přičemž je vázán shora vysloveným právním názorem Ústavního soudu.
6. Výskum, týkajúci sa zdravia detí, v ktorom vyšli najlepšie výsledky deťom, žijúcim spolu s rodičmi a deťom, ktoré po rozpade vzťahu rodičov žili v spoločnej/striedavej starostlivosti [4] [5]
Profesorka, výskumníčka Dr. Linda Nielsen:
„Ak sú rodičia v konflikte a dáte dieťa len jednému, vytvoríte ďalší konflikt, ktorý by nemusel byť. Konflikt, kedy sa rodičia hádajú o množstve času dieťaťa s druhým rodičom (častejšie otcom).“ [6] [7] [8]
Prečo majú mať deti aj po rozchode rodičov spoločnú starostlivosť?
Preto, lebo je to dokázateľne najzdravšie.
Preto, lebo výskumy o blahu detí to dlhé roky potvrdzujú.
Vyspelé štáty sveta prijali tieto informácie a dlhé roky tým podporujú zdravie detí, ich všestranný vývin a hlavne tým znížili počet rodín v súdnych konfliktoch a počet detí, vyžadujúcich špeciálnu zdravotnú starostlivosť. Vytvárajú tým predpoklady toho, že mladá generácia pôjde v šľapajách spoločného rodičovstva, príkladom sú ich vlastní rodičia. Ak chceme naozaj vytvoriť lepšie základy pre zdravšiu budúcnosť našej krajiny, je nevyhnutné ísť smerom k ozdraveniu a prijať také zákonné normy a také úradné postupy, ktoré budú smerovať len a len k zdravším deťom, musíme naučiť rodičov zručnostiam, ktoré nevedia a musíme dávať deťom možnosti smerujúce k ich zdravému vývinu.
Ak je spoločné rodičovstvo podľa výskumov z celého sveta najzdravším riešením, potom je najvyšší čas nastaviť rodičom možnosti a pravidlá smerujúce k presne tomuto cieľu.
Spoločná starostlivosť o deti by mala byť prvým a základným riešením pre všetky deti, a to buď formou dohody medzi rodičmi, ktorí sa na všetkom dohodnúť vedia, alebo formou spoločného rodičovstva, ktoré v našom zákone poznáme ako „Striedavú starostlivosť“. To je
forma rodičovskej starostlivosti, kedy si rodičia nastavia pravidlá formou dohody, rodinného plánu buď sami, alebo v spolupráci s odborníkom, s rodinou, pričom tieto dohody a plány si buď sami, alebo prostredníctvom pomoci od iných, aktuálne prispôsobia situácii.
S výnimkou dokázateľných skutkov rodičov, alebo rodiča, kedy dieťaťu spôsobil ujmu, iba v prípadoch, že jeden z rodičov, alebo obaja nechcú spoločné rodičovstvo, alebo v prípadoch, ak jeden z rodičov zomrel, alebo je neznámy, by mala byť využívaná starostlivosť zverením dieťaťa jednej osobe.
Čo nám teda hovorí veda a výskumy?
„Veda dospela do bodu, kedy môžeme bez akýchkoľvek pochybností povedať, že zdieľané rodičovstvo je najlepším usporiadaním za akýchkoľvek okolností, takže zostáva približne 5 % prípadov, kde dochádza k domácemu násiliu a zneužívaniu, dovoľte mi vynechať ma z tohto formátu a pozrime sa na väčšiu vedeckú komunitu, kde je teraz konsenzus. Pre deti všetkých vekových kategórií – dojčatá i batoľatá, tých sto desať výskumníkov hovorí, že zdieľané rodičovstvo je najlepšie pre deti. Existuje ďalšia skupina v organizácii Spojených národov, ktorá je najväčšou organizáciou pre duševné zdravie a títo odborníci apelujú na rodinné súdy a volajú Americkú asociáciu zmierovacích rodinných a zmierovacích súdov že áno, toto je najlepšia alternatíva. Musíme sa poučiť z príkladov krajín, kde to funguje a prejsť
spoločenskou transformáciou využívajúc vedecké dôkazy.“
7. Pripútanie (vzťahová väzba detí) na súde. Ochrana detí a otázky opatrovníctva. [9]
Vyhlásenie 70 výskumníkov a odborníkov na vzťahovú väzbu z celého sveta, systematický pohľad na prax sudcov, znalcov a vyjadrenia o častom nepochopení toho, čo vzťahová väzba je, ako ju chrániť, rozvíjať a ako neškodiť deťom. Vyhlásenie bolo zverejnené v januári roku 2021, pričom ide o historicky najširší a najkomplexnejší pohľad s odporúčaniami pre sudcov na celom svete.
Na Slovensku sa toto unikátne vyhlásenie nikde neobjavilo, žiadny zo sudcov o ňom nevie, školitelia Justičnej akadémie zrejme nechcú, aby tieto informácie sudcovia mali.
Podstata vyhlásenia je chrániť vzťahy detí, naučiť sudcov chápať dôležitosť oboch rodičov a naučiť sudcov rozhodovať zdravo, smerovať rodičov k učeniu zručností a vedieť pochopiť známky neistých pripútaní, ktoré sa môžu javiť ako „silnejšie puto“, no opak je pravdou.
Citujeme abstrakt:
Teória a výskum pripútania detí sa využívajú v mnohých aplikačných prostrediach vrátane rodinných súdov, ale nedorozumenia sú veľmi rozšírené a niekedy vedú k nesprávnej aplikácii. Cieľom tohto konsenzuálneho vyhlásenia je preto zlepšiť porozumenie, bojovať
proti nesprávnym informáciám a nasmerovať využívanie teórie pripútania na rodinných súdoch podporným, na dôkazoch založených smeroch, najmä pokiaľ ide o ochranu detí a rozhodovanie o starostlivosti o deti.
Článok je rozdelený na dve časti.
V prvej sa venuje problémom súvisiacim s využívaním teórie pripútania a výskumu na rodinných súdoch a diskutuje o príčinách týchto problémov. Na tento účel skúma uplatňovanie teórie pripútania na rodinných súdoch v súčasnom kontexte princípu najlepšieho záujmu dieťaťa, diskutuje o nedorozumeniach týkajúcich sa teórie pripútania a identifikuje faktory, ktoré bránia jej presnému uplatňovaniu.
V druhej časti uvádza odporúčania pre uplatňovanie teórie pripútania a výskum. Na tento účel uvádza tri zásady pripútania: potrebu dieťaťa po známych, nezneužívajúcich opatrovníkoch; hodnotu kontinuity dostatočne dobrej starostlivosti a výhody sietí vzťahov
pripútania. Diskutuje tiež o vhodnosti hodnotenia kvality pripútania a správania sa v oblasti starostlivosti na účely rozhodovania rodinných súdov.
Dospeli sme k záveru, že hodnotenia správania opatrovateľov by mali byť v centre pozornosti. Aj keď medzi nami existuje nejednotnosť, pokiaľ ide o používanie hodnotení kvality pripútania na informovanie o rozhodnutiach o starostlivosti o deti a ochrane detí,
takéto hodnotenia sú v súčasnosti najvhodnejšie na zameranie a usmernenie podporných intervencií. Na záver uvádza smery, ktorými sa má riadiť budúca interdisciplinárna výskumná spolupráca.
Citujeme niektoré z bodov vyhlásenia.
Z časti I.
2. Kľúčové nedorozumenia
Podľa nášho názoru sa najdôležitejšie z týchto nedorozumení týkajú:
1. povahy pripútania,
2. interakcie medzi viacerými vzťahmi pripútania a
3. praktických dôsledkov klasifikácií kvality pripútania.
2.1. Nedorozumenia týkajúce sa povahy pripútania
Existujú rozšírené nedorozumenia týkajúce sa povahy pripútania, vrátane predpokladov, že
deti sa rodia pripútané; že pripútanie sa rovná kvalite pripútania; že izolované správanie
odhaľuje kvalitu pripútania; a že kvalita pripútania sa rovná kvalite vzťahu, citlivosti
opatrovateľa alebo „sile“ pripútania.
2.1.1 Predpoklad, že pripútanie sa rovná kvalite pripútania
Pripútanie nie je to isté ako kvalita pripútania, ale tieto pojmy sa často spájajú. Pripútanie sa vzťahuje na citové puto, v ktorom je jedinec motivovaný vyhľadávať a udržiavať blízkosť a útechu od konkrétnych známych osôb (Bowlby, Citát1969/1982). Deti sa rodia s
predispozíciou rozvíjať túto motiváciu vo vzťahu k významným druhým osobám („attachment figures“), ktoré boli dostatočne prítomné a reagovali na ne. Pre deti sú týmito osobami zvyčajne ich opatrovatelia. Predpokladá sa, že motivácia sa riadi systémom pripútavacieho správania. Tento systém sa snaží udržiavať určitý stupeň blízkosti medzi dieťaťom a osobami pripútania, pričom nastavenie želanej úrovne sa dynamicky mení v reakcii na vnútorné a vonkajšie podnety.
Vo výskume pripútania vyškolení a certifikovaní lekári zachytávajú kvalitu pripútania prostredníctvom štandardizovaných pozorovaní relatívnej schopnosti detí využívať svojho opatrovateľa ako bezpečné útočisko, na ktoré sa môžu obrátiť o ochranu, a ako bezpečnú
základňu, z ktorej môžu skúmať okolie. Bezpečný vzťah pripútania sa prejavuje správaním, ktoré naznačuje, že dieťa očakáva, že osoba, ku ktorej je pripútané, bude k dispozícii v čase potreby, a neistý vzťah pripútania správaním, ktoré naznačuje očakávanie relatívnej
nedostupnosti.
2.1.2 Predpoklad, že kvalita pripútania detí sa rovná citlivosti opatrovateľa,
2.1.3 Predpoklad, že kvalita väzby sa rovná kvalite vzťahu,
2.1.4 Predpoklad, že jednotlivé správanie odhaľuje bezpečnosť pripojenia,
2.1.5 Predpoklad, že deti sa rodia pripútané.
Deti sa rodia so schopnosťou správať sa vyhľadávajúc starostlivosť a s predispozíciou na vytváranie väzbových vzťahov. Vzťahy pripútania sa však budujú v priebehu času prostredníctvom opakujúcich sa interakcií s opatrovateľmi a závisia od príležitosti rozvinúť
očakávania týkajúce sa dostupnosti a schopnosti reakcie pripútanej postavy.
2.1.6 Predpoklad, že kvalita pripútania sa rovná sile pripútania
Neisté pripútanie sa niekedy nepresne charakterizuje ako „slabé“ pripútanie (diskusiu nájdete v Schofield & Walsh, cit. 2010). Deti sú veľmi zraniteľné a dlhodobo závislé od podpory opatrovateľa a zdá sa, že schopnosť rozvíjať vzťah pripútania je u ľudí univerzálna (Bowlby, citácia 1969/1982; Mesman et al., citácia 2016). V skutočnosti si deti vytvárajú vzťahy pripútania, aj keď ich opatrovatelia odmietajú, sú nedôsledni, necitliví alebo zneužívajúci (Simpson & Belsky, citácia 2016). Okrem toho, hoci sa niektoré typy vzťahov
pripútania označujú ako „neisté“, napriek tomu sa považujú za adaptačné stratégie detí, ktoré môžu maximalizovať potenciálnu dostupnosť opatrovateľa (Main, citácia 1990). Navyše neistý vzťah pripútania neznamená, že opatrovateľ nikdy nie je pre dieťa bezpečným
útočiskom. Z týchto dôvodov sú odkazy na silné alebo slabé pripútanie ako ekvivalent bezpečného a neistého pripútania mylné. V skutočnosti niektoré deti z neistých vzťahov pripútania vykazujú silné pokusy o hľadanie známeho opatrovateľa, ktoré sa miešajú s
hnevom voči opatrovateľovi. Okrem toho sa niektoré deti z bezpečných vzťahov pripútania málo pokúšajú vyhľadávať opatrovateľa, dokonca aj keď sú mierne znepokojené, pretože sú presvedčené o dostupnosti opatrovateľa. Výrazy „silná“ a „slabá“ väzba preto výskumníci pripútania vo všeobecnosti nepoužívajú, a to nikdy, keď hovoria o deťoch, ktoré mali dostatok času a interakcií s opatrovateľom na to, aby si vytvorili pripútanie.
Absencia pripútania k opatrovateľom je mimoriadne zriedkavá a zvyčajne sa pozoruje len u detí, ktoré nemali dostatok času na rozvoj vzťahu pripútania (napr. v dôsledku nedávneho umiestnenia do nového opatrovateľského zariadenia, ako je pestúnska starostlivosť) alebo u veľmi malého počtu detí, ktoré nemali dostatok príležitostí identifikovať niektorého opatrovateľa ako známeho (napr. v dôsledku ústavnej výchovy; Zeanah a kol., cit. 2005).
2.2 Nedorozumenia týkajúce sa interakcie medzi viacerými vzťahmi pripútania
Často sa predpokladá, že vzťah s jednou osobou je na úkor iných vzťahov s pripútaním a že rozhodnutia v najlepšom záujme by mali maximalizovať pravdepodobnosť bezpečného pripútania k jednému „primárnemu opatrovateľovi“. Napríklad rozhodnutia o opatrovníctve
boli charakterizované ako „vyvažovanie výhody bezpečného pripútania k jednému rodičovi oproti výhode vytvárania pripútania k obom rodičom“ (Tornello a kol., 2013, s. 871). Deti si však môžu rozvíjať a udržiavať bezpečné vzťahy s viacerými opatrovateľmi súčasne, ak
majú spolu dostatok času a opatrovatelia reagujú spôsobmi, ktoré poskytujú dieťaťu bezpečný prístav v čase potreby (Kelly & Lamb, 2000). Zatiaľ čo v súčasnosti nevieme, koľko času je potrebného na rozvoj a udržiavanie vzťahov s väzbami, súdne rozhodnutia kategoricky uprednostňovať jedného rodiča môžu brániť možnosti detí vytvárať a udržiavať pripútania k iným opatrovateľom.
Prespávanie v noci - tvrdíme, že na to, aby súdy mohli v týchto veciach prijať legitímne rozhodnutia, musia brať do úvahy vývojový kontext daného dieťaťa. V skutočnosti výskumníci vzťahovej väzby vo všeobecnosti zastávajú názor, že ľudia sa vyvinuli s očakávaním obmedzenej siete vzťahov s pripútaniami s konkrétnymi známymi ľuďmi, na ktorých sa možno obrátiť v čase potreby (Abraham & Feldman, 2018; van IJzendoorn, 2005).
Tento fenomén viacerých opatrovateľov je skutočne normou v mnohých kultúrnych prostrediach (Hrdy, 2011). Zistilo sa tiež, že viacerí opatrovatelia a sieť vzťahov pripútaní predstavujú ochranný faktor vo vývoji dieťaťa, pričom bezpečné pripútanie k jednej osobe
tlmí dôsledky neistoty v iných vzťahoch (Bacro a kol., 2020; Boldt a kol., 2014; Egeland a kol., 1988; Saunders a kol., 2011; van IJzendoorn a kol., 1992). Podobne, v kultúrach, kde je normou širšia rodina, deti nielenže profitujú z viacnásobných mimorodičovských pripútaní sa k príbuzným, ale takéto pripútania môžu zmierniť niektoré ťažkosti pozorované vo vzťahu matka - dieťa, napríklad keď je matka v depresii. (Feldman & Masalha, 2007).
Je pozoruhodné, že zatiaľ čo malý kontakt medzi malými deťmi a ich opatrovateľmi, ktorí nie sú vo väzbe (zvyčajne otcami), predpovedá malý alebo žiadny kontakt aj v budúcnosti (Cheadlea kol., 2010), spoločná fyzická starostlivosť je spojená s trvalejšími vzťahmi s týmto rodičom (Steinbach, 2019). Ako však poznamenal Steinbach (2019), väčšina výskumov, ktoré zistili pozitívne účinky spoločnej fyzickej starostlivosti, bola v kontexte nízkeho konfliktu medzi rodičmi a so staršími deťmi pochádzajúcimi z rodín s vysokým sociálno-ekonomickým
postavením. V dôsledku toho je potrebný výskum v ďalších súvislostiach. Napriek tomu, s nárastom času a rozsahu zapojenia otca do výchovy detí na celom svete, štúdie poukázali na priaznivé a zreteľné účinky otca na neurobiologické dozrievanie dieťaťa (Feldman et al., 2019) a na vývoj sociálnej kompetencie, najmä schopnosť dieťaťa zvládať agresiu (Bacro & Macario de Medeiros, 2020; Feldman et al., 2013). Zbaviť deti príležitostí pre vzťahy s ich otcami teda vo všeobecnosti nie je v ich najlepšom záujme. V skutočnosti, dokonca aj v tradičných rodinách s nízkou až strednou účasťou otca, dlhodobé štúdie preukázali pozitívne účinky otcovskej citlivosti na vývoj dieťaťa (Grossmann et al., 2008).
Z časti II.
Po načrtnutí problémov súvisiacich s aplikáciou teórie a výskumu pripútania na rodinných súdoch a niektorých pravdepodobných príčinách týchto problémov sa teraz obraciame k našim navrhovaným aplikáciám teórie a výskumu pripútania.
Navrhli sme tri princípy pripútania založené na viac ako polstoročí výskumu, o ktorých sa domnievame, že môžu byť použité ako základ pre súdnych odborníkov. Diskutujeme aj o užitočnosti hodnotenia pripútania a príslušného správania opatrovateľov pri usmerňovaní
podporných intervencií a rozhodovaní o starostlivosti o dieťa a jeho ochrane. Nakoniec navrhujeme spôsoby interdisciplinárneho kolaboratívneho výskumu
4. Tri princípy pripútania relevantné pre súdnu prax
4.1 Potreba dieťaťa mať známych, nezneužívajúcich a nezanedbávajúcich opatrovníkov
Vývoj vzťahov pripútania a prínosy pre psychosociálny vývoj, ktoré môžu z týchto vzťahov vyplývať, závisia od skúseností s poskytovaním bezpečného útočiska konkrétnymi, známymi a nezneužívajúcimi opatrovateľmi.
4.2 Hodnota kontinuity „dostatočne dobrej“ starostlivosti
Očakávania týkajúce sa dostupnosti bezpečného útočiska vyplývajú z konkrétnych vzťahov a nie sú jednoducho prenosné. Pri narúšaní vzťahov pripútania detí je preto potrebné postupovať mimoriadne opatrne.
4.3 Sieť vzťahov pripútania ako prínos pre deti
Ďalšie vzťahy pripútania môžu byť pre deti prínosom. Zvyčajne nenarušujú existujúce väzby, pokiaľ nepredstavujú zdroj ohrozenia alebo neblokujú prístup k existujúcim vzťahom.
Záver
Rodinné súdy sú vo veľmi náročnom postavení, pretože musia prijímať ťažké rozhodnutia, ktoré menia život a potenciálne ho môžu zachrániť. Takéto rozhodnutia si vyžadujú, aby sa zvážili pravdepodobnosti týkajúce sa budúceho vývoja dieťaťa. Argumentovali sme významom teórie pripútania a výskumu pre podporu detí a ich opatrovníkov. Konkrétne sme zdôraznili tri základné princípy pripútania, ktoré možno využiť pri rozhodovaní súdu: potreba dieťaťa po známych, nezneužívajúcich opatrovníkoch; hodnota kontinuity dostatočne dobrej
starostlivosti a výhody sietí vzťahov pripútania. Okrem toho sme vyzdvihli sľubnosť hodnotenia starostlivosti aj pripútania pre informovanie o podporných intervenciách. Štúdie tiež preukázali, že vzťahy pripútania reagujú na intervencie založené na dôkazoch
o starostlivosti. Je nevyhnutné poskytnúť rodinám podporu, aby sa uľahčila dostatočne kvalitná starostlivosť, a neohroziť kontinuitu starostlivosti bez najvážnejších dôvodov. Okrem toho sme tvrdili, že hoci je odobratie dieťaťa niekedy opodstatnené, existujú riziká spojené s pretrhnutím vytvorených väzieb pripútania a často vedie k nestabilným opatreniam mimo domácej starostlivosti s nepriaznivými dôsledkami na vývoj dieťaťa. Preto ak je premiestnenie nevyhnutné, čo samozrejme niekedy je, je nevyhnutné dosiahnuť stabilné umiestnenie
vyznačujúce sa dostatočne dobrou starostlivosťou. Ak premiestnenie nie je nevyhnutné, najlepší záujem dieťaťa možno podporiť tým, že sa opatrovatelia usadia a pomôžu mu poskytovať nepretržitú starostlivosť na dobrej úrovni.
Zdôraznili sme, že opatrenia na posúdenie kvality pripútania, ktoré boli vyvinuté pre výskum na úrovni skupiny, majú na úrovni jednotlivých detí a opatrovateľov obmedzenú citlivosť a špecifickosť. Mnohí výskumníci v oblasti pripútania sa preto domnievajú, že klasifikácie pripútania by sa nemali používať na usmerňovanie rozhodovania týkajúceho sa starostlivosti o deti a ich ochrany, namiesto toho sa mali zamerať na správanie sa pri starostlivosti. Iní výskumníci v oblasti pripútania sa však domnievajú, že hodnotenia pripútania môžu byť v
tomto kontexte užitočné, pričom zdôrazňujú - okrem iných dôležitých aspektov, že takéto pozorovania musia byť potom súčasťou väčšej hodnotiacej batérie, ktorá zahŕňa aj pozorovania správania v oblasti starostlivosti.
Zopakujeme:
„Ak sú rodičia v konflikte a dáte dieťa len jednému, vytvoríte ďalší konflikt, ktorý by nemusel byť. Konflikt, kedy sa rodičia hádajú o množstve času dieťaťa s druhým rodičom (častejšie otcom).“ ( Linda Nielsen)
„Ústavní soud poukazuje na to, že ve svých rozhodnutích se opakovaně vyjádřil tak, že střídavá péče obou rodičů o nezletilé dítě je obecně vhodným řešením z hlediska nevyhnutelného zásahu do ústavně zaručených práv rodičů i jejich nezletilých dětí a obecné soudy by měly vycházet z toho, že právem obou rodičů je v zásadě pečovat o dítě stejnou měrou a podílet se na jeho výchově, s čímž koresponduje i právo dítěte na péči obou rodičů (srov. nález ze dne 3. 5. 2022 sp. zn. I. ÚS 3065/21).“
[1] Súdne oddelenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4C
[2] Najvyšší súd SR, uznesenie 4CdoR/13/2023 zo dňa 24.10.2023
[3] Nález ÚS ČR III.ÚS 1417/23 zo dňa 7.8.2023
[4] Joint versus sole physical custody: Children’s outcomes independent of parent–child
relationships, income, and conflict in 60 studies
[5] Joint Versus Sole Physical Custody: Children’s Outcomes Independent of Parent–Child
Relationships, Income, and Conflict in 60 Studies
[6] Busting Myths about Shared Parenting: Dr Rakesh Kapur in discussion with Dr Linda Nielsen
[7] Sumár 40 výskumov: aký typ usporiadania je pre deti najlepší? (Nielsen 2014)
[8] Joint Versus Sole Physical Custody: Children’s Outcomes Independent of Parent–Child
Relationships, Income, and Conflict in 60 Studies
[9] Attachment goes to court: child protection and custody issues
Metodiku pripravila pracovná skupina „Výživné“ menovaná ministrom spravodlivosti začiatkom roka 2023 a jej členmi boli Doc. Dufalová, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave; JUDr. Hlušák, Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave; JUDr. Barinková, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky; JUDr. Hozová, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky; JUDr. Slováčeková, Krajský súd v Trnave; JUDr. Wagshalová, Krajský súd v Prešove; Mgr. Kolek, Krajský súd v Prešove; JUDr. Rajňak, Okresný súd Nové Zámky, Asociácia rodinných sudcov; Mgr. Križáková, Mestský súd Bratislava II., Asociácia rodinných sudcov; JUDr. Bebejová, Okresný súd Námestovo; JUDr. Farkašová, Okresný súd Prešov, Asociácia rodinných sudcov; JUDr. Zajíčková, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky; JUDr. Hucíková, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a JUDr. Vašeková, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Deti rešpektujú otca a matku
Ministerstvo spravodlivosti vyhovelo petícii oprávnených otcov a matiek.
Viete, čo je to „marenie výkon rozhodnutia súdu vo veciach maloletých“? Nie?
Tak si spomeňte na viac ako 900 verejne plačúcich signatárov petície https://www.peticie.com/zrusenie_vyhlasky_207-201_vykon_rozhodnutia_vo_veciach_maloletych ktorí sú obeťou právnej úpravy tzv. "ospravedlniteľných dôvodov", ktorá sa v aplikačnej praxi neosvedčila ako podporujúca a ochraňujúca záujem maloletého dieťaťa.
V stovke komentárov https://www.peticie.com/forum/168410/start/25 sa od roku 2016 skoncentrovalo, akým spôsobom sa právna úprava štátu nechtiac stala nežiaducim argumentom na to, prečo súdy odmietali návrhy nespokojných oprávnených otcov a matiek bez právneho vedomia „kto im čo môže“ a bez znalosti obrannej právnej hantírky („Poučili ste ma o mojich právach?“), na výkon rozhodnutia. Inštitút "ospravedlniteľných dôvodov" sa po siedmych rokoch javil tak, že bol v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa.
Celkom bežne majú deti otca a matku
Podľa Dohovoru o právach dieťaťa, školského zákona, zákona o cestnej premávke a zákona o rodine sa štát zaväzuje zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berie ohľad na práva a povinnosti jeho otca a matky, cieľom výchovy je umožniť dieťaťu posilňovať úctu k otcovi a matke i dodržiavať pravidlá cestnej premávky.
Niekomu ani teraz nedošlo, že je úplne bežná vec, že deti na Slovensku zažívajú povinnú školskú dochádzku - cieľom výchovy státisícov detí je získať a posilňovať úctu k ľudským právam a základným slobodám i zásadám ustanoveným v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nehrajú sa na cestách a v aute používajú bezpečnostný pás.
A čo si budeme hovoriť, to donucovanie sa týka najmä povinnej školskej dochádzky – jej plnenia, toho „ja do škôlky ani školy nechcem ísť“ a dodržiavania povinnosti účastníka cestnej premávky - nedovolenie sa hrať na ceste a pripútanie v aute bezpečnostným pásom, toho "ja sa chcem hrať na ceste a nechcem sa v aute pripútať bezpečnostným pásom". Deti behajú medzi otcom, matkou, školou a školským zariadením, kde sú primeraný čas, nehrajú sa na cestách, používajú bezpečnostné pásy, a keď signalizujú, ako sa cítia s tými rozhodnutiami autorít (vnútorný poriadok školy, pravidlá cestnej premávky), vzdorujú. Nechcú odísť od otca a matky do školy a školského zariadenia, ani z cesty, ani si dať bezpečnostný pás. Plačú, no a čo. Nechcú ísť, tak ich potiahneme, veď sú ľahké. Hodia sa o zem, zdvihneme ich, odtlačíme.
Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa.
„Sudca má matke a otcovi rozkázať, zdôrazňujem rozkázať, aby sa znášali“
„Matka a otec by mali považovať jeden druhého aspoň trošku za dobrého“
„Keď si matka všimne, ako milujem otca, tak veľmi zosmutnie“
Deti prejavujú úctu otcovi a matke
Účelové nahrávky a balamutenia okolo nich boli v roku 2016 také silné, že na ministerstve spravodlivosti zrušili vyhlášku (474/2011 Z. z.), ktorá umožňovala výkon súdnych rozhodnutí vo veciach maloletých detí. Mimochodom, spoluautorkou vyhlášky 413/2023 Z. z. bola aj bývalá verejná ochrankyňa práv.
Inštitút "ospravedlniteľných dôvodov" sa po rokoch javí tak, že je v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa a neskúma sa ani to, či sa deti neoprávnene bránia povinnej školskej dochádzke a jej plneniu, hraniu na cestách i používaniu bezpečnostných pásov...
Namiesto skúmania "ospravedlniteľných dôvodov", má súd k dispozícii inštitút neodkladného opatrenia resp. začatia nového konania vo veci samej.
Existuje aj povinná školská dochádzka a pravidlá cestnej premávky i trestný čin ohrozovanie mravnej výchovy mládeže.
Bolo to vážne znemožnenie vymáhania práva, nerešpektujúce zníženie právnej istoty. Bez úcty k ohrozeniu menších, slabších.
Bola to katastrofálna situácia pri vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, najmä rodinných.
Deti, ktorým je bránené v súdom určenom kontakte, majú mená a tváre.
Šesťročnému Filipovi matka bráni chodiť na stretnutia s otcom, lebo je svedkom, ako pri ňom vykrikuje na jeho otca - dostáva taký strach, že sa pomočuje. Nikdy za to nedostala trest, veď za kričanie a pár marení výkonu súdneho rozhodnutia? Za to u nás často nie je ani pokuta. Jeho matka mu neumožňuje opakovane bezdôvodne a zámerne kontakt s jeho otcom podľa súdneho rozhodnutia a súd fakticky podporuje takéto jej chovanie a nezmenil rozhodnutie o osobnej starostlivosti. „Dostanem tvojho otca do basy“, hovorí mu. Filip vyjde z domu, stojí kým matka ziape na otca, ani sa nepohne a nakoniec sa pomočí. Takto je to rozhodnutie súdu o víkendoch funkčné.
Alebo 14-ročný Matej, ktorý nechce byť s matkou, pretože už stačilo. Roky k nej chodieval, roky sa pri ňom opíjala a napádala ho, cápala ho rukami s chrapotom, aký má zničený život. Potom sa za to ospravedlňovala, plakala... Proste stačilo. Teraz stojí pri okne alebo sedí pod ním a počúva ten istý krik, keď si poňho príde.
Alebo jedenásťročná Monika, ktorá chce byť častejšie s otcom, ale vždy v piatok dostáva už v škole bolenie brucha, pretože nevie, či jej matka vymyslela iný program a bude znovu pred ňou vyvolávať konflikty, keď ju otec príde vziať. Roky k nemu chodieva, roky chce pri ňom tráviť viac času, ako len párny víkend, ale matka jej ničí život tým, že jej neumožňuje mať dostatok času na navštevovanie otcovej mamy, otca, sestry, brata, sesternice, bratranca, krstnej mamy a krstného otca. Proste jej matka nevníma potreby Moniky a odmieta akúkoľvek rodičovskú dohodu s otcom v jej záujme a len sa všetkým vyhráža a zvyšuje hlas, keď sa k nej Monika vráti po víkende čo i len o minútu neskôr, ako je napísané v starom a zlom rozhodnutí súdu.
Deväťročný Jakub je teraz stále iba smutný, lebo matka mu takmer dva mesiace neumožňovala kontakt s otcom. Keď odchádza od otca, bojí sa, aby sa to neskončilo ako vtedy. Zatiaľ čo sa matka súdila, až kým neprehrala, bol ňou izolovaný nielen od otca, ale aj celej jeho rodiny. Neverí jej, že to neurobí znova.
A pätnásťročná Jana plače a hanbí sa, keď jej matka osočuje otca. Potom pohŕda obidvomi, že im hrozí väzenie, ak sa ona nepodrobí ďalšiemu roku povinnej školskej dochádzky a jej plneniu, v ktorom má získať kompetencie v oblasti komunikačných schopností prostredníctvom výchovných zamestnaní zameraných na rozvoj citov a emócií, motivácie a záujmov, socializácie a komunikácie, na sebakontrolu a sebariadenie, na mravné hodnoty a tvorivosť a nechce ani dodržiavať pravidlá cestnej premávky. Lenže ona s nikým nechce komunikovať, už má permanentného chodenia do škôlky a školy od svojich troch rokov plné zuby a nechce ani používať bezpečnostný pás v aute. Nerozumie, že to nie je len vec pokuty, ale otca a matku môžu opäť stíhať za to, že ju „nepripravili“ na rozhodnutie školy a dodržiavanie pravidiel cestnej premávky. Čo na tom, že povinne do školy nechce chodiť, ani nechce dodržiavať pravidlá cestnej premávky už štyri roky – všetky neúspešne? Ani vy dospelí by ste sa nedohodli s takým zamestnávateľom, ani policajtom, ktorí nerešpektujú, že vy nechcete každý pracovný deň ísť do zamestnania, ani dodržiavať pravidlá cestnej premávky.
Zneužívanie však prekáža
Doteraz sa vyhláška zneužívala prostredníctvom jedného z rodičov na účelové blokovanie detí od druhého rodiča i na obchádzanie súdneho rozhodnutia ohľadne kontaktu dieťaťa s druhým rodičom a nedalo sa cez vyhlášku brániť. Preto sa rozhodnutie súdu nedalo naplniť, ani nevzniklo nové a nič sa nemenilo.
Vyhláška číslo 413/2023 Z. z. nadobudla hlasne účinnosť 1.11.2023.
Prax ukázala, že pôvodná vyhláška skúmaním existencie tzv. ospravedlniteľných dôvodov vytvorila úplne nežiaduci priestor na to, aby rodič mohol odmietnuť kontakt dieťaťa s druhým rodičom v čase, ktorý na to vyčlenil súd. Nuž opäť sa vraciame k Civilnému mimosporovému poriadku...
Patologické poradkyne (patológiu podporujúce, patológiu tvoriace) nezaujíma, prečo zákon a nie vyhláška upravuje dôvody neuskutočnenia, resp. odloženia výkonu rozhodnutia súdu a prečo súd rozhodne o nariadení alebo zamietnutí návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia súdu do 6 mesiacov.
Sudkyne svojou autoritou a zručnosťami podporujú proces, ktorého cieľom je prebratie zodpovednosti za rodičovstvo bez ohľadu na náročný stav končiaceho manželstva. Nemíňať prostriedky a čas na hádanie sa, ale na dieťa. To sa dotýka tých najzraniteľnejších.
Cochemský model značí, že na súdoch pôsobí 61 koordinátorov pre prvý kontakt s otcami a matkami detí a 7 psychológov.
Slovensko je krajina, v ktorej sa realizuje kontakt detí s otcom a matkou „pod dozorom" Zboru väzenskej a justičnej stráže vtedy, keď sú matka alebo otec pozbavení osobnej slobody. Neprekáža, že deti majú za trestný čin obvinenú alebo odsúdenú matku či otca. Aj keď je matka alebo otec obvinená alebo odsúdená, majú povinnosť byť s otcom a matkou – a to aj pri ich podmienečnom odsúdení alebo po ich návrate z Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody. Samy.
Roky experti upozorňujú na to, že najjednoduchším spôsobom, akým pokračuje násilie na maloletých deťoch, sú práve rodičovské spory.
Deti sú vťahované do násilných vzťahov. Psychické týranie, ponižovanie, ekonomické vydieranie, obmedzovanie kontaktov s inými ľuďmi, neznesiteľná žiarlivosť, krik a zastrašovanie patria medzi najrafinovanejšie formy týrania detí, ktoré je ťažko diagnostikovateľné a dokázateľné. To sa ťažko "dokazuje" a ľahko „odkladá". Deti si nemôžu vydýchnuť, keď sú násilne unesené.
Žiadne: „bezpečie a ochrana dieťaťa“.
Deti dlhé roky čelia rovnako silnému tlaku, vyhrážkam a majú strach. Zo žiadostí o zužovanie kontaktu, z podaní o zmenu výživného, z marení ďalších a ďalších výchovných opatrení, ktoré majú brániť mareniam rozhodnutí súdov.
A áno, výkonov rozhodnutí, lebo manipulatívne matky alebo otcovia deti „zaťahujú“ do sporov (naozaj sa to tak deje), pričom voči dieťaťu násilná matka alebo otec sa vyhýba súdnoznaleckým vyšetreniam a u detí iniciuje psychologické vyšetrenia. Deti tak žijú od pojednávania k pojednávaniu, zasypané podaniami. Na každé z nich musí ich oprávnený otec alebo matka odpovedať, zaplatiť advokátovi. Nemajú kedy regenerovať a nazbierať sily. „Svoje“ matky násilníčky alebo násilníkov majú stále pri sebe.
Veď aj keď je rodič emocionálne nezrelý, nepripravený na rodičovstvo, preťažený, príp. vychováva dieťa sám, je normálne, že sa s dieťaťom ďalej stretáva a spolu dobre vychádzajú.
Nová vyhláška 413/2023 Z. z. súdom odstránila výkladové nejasnosti a z toho prameniace nejednotné postupy v aplikačnej praxi v konaní o spravodlivý výkon rozhodnutia vo veciach maloletých a v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých.
Aj eliminovanie prieťahov, naozajstné bezpečie a rovnaký prístup k spravodlivosti pre ľudí bez ohľadu na to, či ide o matku alebo dieťa a jeho otca.
„Spolupracuješ – nespolupracuješ.“
Nič iné.
Aj časti Istanbulského dohovoru, ktoré hovoria o škodlivom vplyve domáceho násilia na dieťa, sú v našich zákonoch pri definícii záujmu dieťaťa a zákon o rodine zvyšuje ochranu detí pred násilím, prispieva k ochrane ich psychického zdravia i vývinu a deti chráni.
Je to výsledok toho, ako dôstojne o deťoch premýšľame. Deti majú povinnosť poslušne plniť to, čo im dospelý otec a matka nariadia. Aj spolupracovať so svojim otcom a matkou v záujme starostlivosti o nich a ich výchovu, aj plniť povinnú školskú dochádzku, aj dodržiavať Vnútorný poriadok školy, aj cestné pravidlá, aj sa nehrať na ceste, aj používať bezpečnostný pás. Aj keby to bolo nepríjemné, aj keby im to „ubližovalo", aj keby sa toho „báli".
Realizované zmeny nie sú parciálna záležitosť a reagujú na požiadavky aplikačnej praxe. Výkony rozhodnutí sú súčasťou projektu https://www.justice.gov.sk/agenda-ministerstva/nase-projekty/europske-strukturalne-a-investicne-fondy/implementacia-opatreni-na-podporu-reformy-struktury-a-optimalizacie-procesov-v-rodinnopravnej-agende/ a týkajú sa všetkých detí.
Práve Slovenská advokátska komora navrhla vypustiť „ospravedlniteľné dôvody". Ukázalo sa ohrozenie celého výkonu rozhodnutia, právnej istoty a ohrození boli podľa http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1315-bodka-sudcu-rajnaka najslabší.
Odkaz tej veľkej zmeny je jasný.
Záujem dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní. Zohľadňuje sa názor dieťaťa, jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny i podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s otcom a matkou, súrodencami a s inými blízkymi osobami!
Veď stačí ich naučiť sa tešiť z každodenných výziev.
Vážený Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a Mgr. Patrície Železníkovej.
Dňa 1.12.2021 ste rozhodli rozsudkom v mene Slovenskej republiky vo veci identifikačné číslo spisu 1417213044
Vzhľadom na bod 13. vášho odôvodnenia vám oznamujeme, že ak znalci majú dávať rozhodnutia na to, komu zveriť deti, navrhneme upraviť legislatívu tak, aby dostali právomoci títo súdni znalci rozhodovať hneď a bez sudkýň.
Bude sranda, keď navrhneme takúto zmenu zákona :-) a sudkyne môžu ísť variť guláš a zametať ulice :-)
https://www.twohomes.org/
1. Koľko rodičov poberalo v roku 2020 a 2021 rodičovský príspevok na deti
|
|
2020
|
2021
|
|
do 1 roku života
|
26492
|
25874
|
|
do 2 rokov života
|
51727
|
51440
|
|
do 3 rokov života
|
50606
|
49433
|
2. Koľko matiek poberalo v roku 2020 a 2021 rodičovský príspevok na deti
|
|
2020
|
2021
|
|
do 1 roku života
|
25801 97 %
|
25206 97 %
|
|
do 2 rokov života
|
49861 96 %
|
49730 97 %
|
|
do 3 rokov života
|
48239 95 %
|
47006 95 %
|
3. Koľko otcov poberalo v roku 2020 a 2021 rodičovský príspevok na deti
|
|
2020
|
2021
|
|
do 1 roku života
|
585 2,2 %
|
550 2,1 %
|
|
do 2 rokov života
|
1587 3,1 %
|
1442 2,8 %
|
|
do 3 rokov života
|
2022 4,0 %
|
2074 4,2 %
|
4. Koľko osôb iných, ako sú rodičia poberalo v roku 2020 a 2021 rodičovský príspevok na deti
|
|
2020
|
2021
|
|
do 1 roku života
|
106 0,4 %
|
118 0,5 %
|
|
do 2 rokov života
|
279 0,6 %
|
268 0,5 %
|
|
do 3 rokov života
|
345 0,7 %
|
353 0,7 %
|
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
Odborné vyjadrenie a znalecké dokazovanie
§ 206 Ak je potrebné posudzovať skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti, súd na návrh vyžiada odborné vyjadrenie od odborne spôsobilej osoby.
§ 207 Znalecké dokazovanie
(1) Ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný posudok.
§ 209 Súkromný znalecký posudok
(1) Súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd.
(2) Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.
(3) Ak sa súkromný znalecký posudok vyhotovuje v priebehu konania, súd umožní znalcovi nahliadnuť do spisu alebo sa inak oboznámiť s informáciami potrebnými na vypracovanie znaleckého posudku.
§ 210 Súčinnosť strán a tretích osôb
Strane, prípadne aj inej osobe môže súd uložiť, aby sa dostavila k znalcovi, predložila mu potrebné veci, podala mu potrebné vysvetlenia, podrobila sa lekárskemu vyšetreniu, prípadne krvnej skúške, alebo aby niečo vykonala, alebo znášala, ak je to na účely znaleckého dokazovania potrebné. Ustanovenie o zachovávaní mlčanlivosti pri výpovedi svedka podľa § 203 sa použije primerane.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok99/1963 Zb.
§ 367 Neodkladné opatrenie vo veciach osobnej starostlivosti o maloletého
(1) Neodkladným opatrením môže súd nariadiť, aby ten, kto má maloletého pri sebe, maloletého odovzdal do starostlivosti toho, koho označí súd, alebo do striedavej osobnej starostlivosti.