Tak ďaleko moja naivita nesiaha, aby som predpokladal, že sudcovia vcelku by boli prístupní psychologickým argumentom, prezentovaných v rámci kvázi školenia, slovenské súdnictvo asi nie náhodou má obzvlášť negatívne vnímanie zo strany drvivej väčšiny občanov. Ojedinelé výnimky, keď na pojednávaní mnou predložené vysvetlenie aj argumenty padli na úrodnú pôdu potešia, nie je ich však priveľa. Samozrejme, nemalý podiel na tom má aj nie celkom upresnené postavenie psychológa - znalca. Na margo "štúdie" o tzv. "destore" ma napadá jediné - musí mať profesionálne obrovské problémy s psychodiagnostikou niekto, kto sa takým diletantským spôsobom naváža do ROR metódy. Neverím totiž, že ktokoľvek, kto s ňou má dostatočne dlhú prax, by podobné pseudoargumenty mal potrebu prezentovať) nie nepodstatným je ale fakt, že sa pod to nik nepodpísal a v odvolaní sa na literatúru sú práce písané kvôli prácam.
Zastávam názor, že meritórnym pre moju znaleckú prácu ostáva písať čo najviac použiteľné posudky s ohľadom na záujmy dieťaťa a využiť každú príležitosť na predkladanie psychologických postojov k problematike proti postojom, ktorých pozadie je niekde medzi fundamentalistickým svetonázorom a pseudomoralizovaním.
Moja zásada je, že otázka vyjdrovania sa k danej problematike ja výsostne individuálna a s výraznou potrebou osobného pozorovania a osobných výpovedí. Pri striedavej starostlivosti je ujmou zase napr. necitlivosť voči dieťaťu, ktoré má tiež nejaké individuálne potreby, nie vždy sa mu "pravidelne" žiada meniť svoj domov, možno by chcelo o tom rozhodovať slobodne, čo za predpokladu, že rodičia sa nedokážu dohodnúť určite nie je ľahké.
Posudok je len jedným z dôkazov popri množstve iných, ktoré môže mať sudca k dispozícii. Striedavá starostlivosť podľa môjho odborného názoru má svoje výhody, ale aj nevýhody a riziká a jej vhodnosť či nevhodnosť pre dieťa závisí od mnohých faktorov.
Je veľa rodičov, resp. tu hovoríme skôr o otcoch, ktorí by mileradi investovali svoj čas a energiu do detí, ale ak sa matka rozhodne robiť problémy, práve systém im dáva možno len 3 možnosti - vzdať sa detí; bojovať o ne čestne, ale s vedomím, že majú malé šance na úspech; alebo bojovať o deti nečestne, agresívne, korupciou a pod. a riskovať že ublížia deťom a seba dostanú možno aj do basy.
Tí, ktorí sa rozhodli pre prvú alebo poslednú možnosť, nehľadajú pomoc v občianskych združeniach ani v nich nie sú aktívni, aby pomáhali iným rodinám, alebo sa snažili o zmeny v spočnosti k lepšiemu.
Zaiste, medzi nimi sú rodičia, ktorí majú nejaké handicapy a preto nejakým spôsobom ubližujú deťom alebo manželke. Od štátu však nedostávajú žiadnu podporu ani povzbudenie, aby tieto problémy riešili, práve naopak, štátna mašinéria je nastavená na reštrikcie a trestanie, hoci verejnosť bez osobných skúseností si mylne predstavuje, že napr. sociálna kuratela je nastavená na pomáhanie ľuďom v núdzi. Štát nepomáha ani invalidom, aj tí sa musia neraz komplikovane a zdĺhavo dožadovať toho, na čo by mali mať automaticky nárok. Situácia s rodičmi v problémoch je ešte oveľa horšia. S deťmi podobne - za všetko hovorí napr. skutočnosť, že RPPS ÚPSVaR nemá pre celé hlavné mesto a možno aj Slovensko jediného psychológa schopného a ochotného pracovať s deťmi.
Dúfam, že nikto nespochybňuje skutočnosť, že medzi súdiacimi sa rodičmi sú aj takí, ktorí problémy v rodine nespôsobujú a spravili všetko preto, aby spory riešili pokojnou konštruktívnou cestou. Pre nich je ponížením a urážkou, ak sa ktokoľvek o nich vyjadruje v zmysle Vašich posledných dvoch nivelizujúcich viet bagatelizujúcich špecifiká konkrétnych rodín i osôb. Bohužiaľ, práve to je asi najväčší problém, že mnohí profesionáli majú pri "pomoci" od začiatku podobný postoj.
Pokiaľ rodičia nie sú schopní dohodnúť sa a komunikovať, tak striedavá starostlivosť nie je na mieste. Doposiaľ som mala iba negatívne skúsensti s tým, keď jeden z rodičov silou mocou presadzoval striedavú starostlivosť, no jeho osobnostná štruktúra bola veľmi zlá a skôr svojimi krokmi chcel znepríjemniť cez dieťa život druhému rodičovi.
V plnej miere súhlasím s tým, že deti potrebujú oboch rodičov, domnievam sa však, že ešte sme k tomu "nedozrelli" spoločensky. Samozrejme, ale treba s tým začať.
Súhlasím s vetou, že striedavá starostlivosť vyžaduje zrelých, zodpovedných dospelých ľudí. Keby však takí boli, tak by si ju nemuseli vydupávať cez súdy. Radšej však venujú čas, sily a peniaze na boj ako na investovanie do výchovy detí.
Musím konštatovať, že s podobnými "praktikami" sudcov sa žiaľ nestretávam zriedka, odolám profesnému nutkaniu interpetovať ich motiváciu a radšej zdôraznim obzvlášť rizikový dopad takýchto rozhodnutí na maloleté deti, som presvedčený, že posudky v týchto prípadoch pripravujeme z pohľadu najlepšieho riešenia pre maloleté deti, sám mám za sebou mnohé pojednávania, v ktorých podobne sudcovia rozhodli, neviem si predstaviť, žeby detský psychológ odobril riešenie, pri ktorom je takto obmedzená rola ktoréhokoľvek z rodičov, v celom procese ale máme iba poradný hlas, túto subordináciu musíme rešpektovať, obvykle sa ale utešujem predpokladaním, že "postihnutý" rodič vyhľadá odbornú pomoc, aby svojmu dieťaťu aspoň "okľukou" skúsil pomôcť, nemožno ale vylúčiť ani to, že možno by z našej strany pomohlo cielené informovanie sudcov o potenciálnych dôsledkoch takého vylúčenia ktoréhokoľvek z rodičov z budúcnosti dieťaťa.
Striedavá osobná starostlivosť rodičov ktorú náš zákon o rodine umožňuje je veľmi špecifická a podmienená mnohými faktormi. Každopádne odporúčam kontak s UPSVaR odbor sociálny, kde by Vám v Referáte poradensko psychologických služieb v mieste Vášho bydliska mohol pomôcť aj kompetentný psychológ prípadne po sociálnej stránke sociálny kurátor. Zákon o rodine špecifikuje práva a povinnosti rodičov. Z psychologického hľadiska by Vám to presne vedel vysvetliť psychológ. Želám veľa úspechov. Najdôležitejšie pre dieťa je však to aby sa jeho rodičia vedeli vzájomne dohodnúť bez konfliktov, súdna cesta je už najkrajnejšia možnosť. Dr.